... beriete si tu prítomnú ... za manželku a budete ju milovať, chrániť v dobrom i zlom až pokiaľ váš smrť nerozdelí ?
A vy prítomná ... beriete si ... za manžela a budete ho milovať a chrániť v dobrom i zlom až pokiaľ vás smrť nerozdelí?
Smrť? rozdeliť? Nie, nerozdelí, nikdy!!
Vždy spolu, večne vzájomne a naveky. Láska sa nikdy neskončí, náklonnosť nevybledne, nie teraz, teraz je to trochu iné, ale potom, potom bude všetko inak. Svet sa zmení, hrany sa obrúsia, farba vybledne, náklonnosť ostane.
Čítal som o jednom výskume, ktorý skúmal vzťah správania sa spermií k poligamií/monogamií druhu. Ak spermie od viacerých samcov spolu súperili o dosiahnutie vajíčka, druh sa vyhodnotil ako monogamný, ak spermie „spolupracovali“ pri dosiahnutí vajíčka druh bol polygamný, aspoň v prírode to tak sedelo. Sme my ľudia ešte príroda?
Čo je to náklonnosť, prečo sa stráca? Keď je cieľom žiť spolu, šťastne a na veky. Prečo po dosiahnutiu ideálu všetko zmizne a ženieme sa za ďalšou výzvou. Koľko námahy a plytvania sa skrýva v niečom čo už máme, ale chceme to inak.
Fyzická náklonnosť je veľmi dôležitá, na kráse záleží, ale bez psychickej sa zaradíme do prírody oveľa skôr ako by sme si želali.
Náklonnosť, to je tá hra na dosiahnutiu vzdialeného cieľa, ktorý je už, už na dosah, ale predsa treba spraviť ďalší krok na jeho dosiahnutie a potom další a další, kroky sa zmenia na chôdzu a chôdza na beh. Vzťahy sú predsa behom na dlhé trate a keď sa dosiahne ciel, vytýči sa ďalší a ešte ďalší a ďalší. To je ten ciel, vytyčovať ciele - alebo niet kam ďalej kráčať, náklonnosť sa stráca... svet vybledne.
Jeden krok vpred jeden krok vzad, ty spravíš krok dopredu ja o jeden cúvnem, na chvíľu sa stretneme a zase je o čo bojovať, ale prečo si cúvla keď krok dopredu sme mohli spraviť spoločne a nie každý opačným smerom.
Keby sme mi ľudia chceli celý život len jedného partnera malo by zmysel sa naťahovať na prasknutie, byť odmietaví a vrúcny, smerovať k rovnakému cieľu opačnými smermi, lebo smery súbežné k nemu nikdy neprídu ? Prečo tolko plytvať, prečo tá neistota. Vytvárame si bludisko – chceme sa stratiť a túžime po tom, aby nás niekto vyviedol z vlastnej spleti tajných chodieb, šikmých uličiek a nudných konverzácií. Chceme istotu, dôveru a spoľahlivosť. Preto tvoríme svet vzťahov, ktorým dominuje opak.
„Najmilšia som vtedy, kedy viem, že som v ohrození, kedy musím bojovať“
Stúpame na horu osudu s cieľom nachádzať seba a toho druhého, avšak keď na ňu vystúpime uvidíme ten výhľad a ďalšie hory, ktoré sme si doteraz nevšímali, natoľko sme boli zamestnaný stúpaním. Stúpať do vrchu je zábavné, je to oveľa vzrušujúcejšie ako stáť na vrchu a rozbaľovať si desiatu, stúpanie je výzva avšak z vrcholu vedie cesta vždy už len dole. Nikdy inak. Ibaže by...
Tento blog nemá pointu, myšlienku a ani ciel, má ale chod od jedného bodu na bod ten istý, cez krásne zákutia temné uličky a nudné večierky.
...Ibaže by nie.