reklama

Bol som v Rumunsku

Moja spoveď o tom ako sme toto leto boli v Rumunsku, ako sa nám darilo čo sme tam zažili a čo si o tom celom myslím. Áno, ja viem, že je to príliš dlhé, písať blogy na 5 strán je hluposť, ale napísal som ho jedným dychom a deliť to pre to, aby si to niekto dočítal i dokonca mi ako najlepší nápad neprišlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Takže áno, je tomu tak. Bol som v Rumunsku a som tomu rád.

Mal by som začať v chronologickom poradí, ale na to som strávil príliš mnoho času vo Vama Veche, aby som si plne pamätal a uvedomoval krásu rumunských hôr. Viem len, že sú krásne, nie, nie len to, sú krásne kruté divoké a nespútané, Vysoké Tatry síce majú vrchy vyššie vrchy ako Fagarash, ale na Fagarašhi sú 2500-ky pri ktorých sa ani len neunúvali im dávať názov. Rumunský kartograf je pravdepodobne neznámi pojem, pretože našu mapu ich najvyššieho pohoria robili Maďari, pre ktorých sú hory pravdepodobne neznámi pojem a viac krát sa o prevýšenie +- 600m mapa zabudla zmieniť škaredým slovom (chýbalo i to pekné). Ešte si pamätám, že som videl divoké kone pasúce sa vo výške 1600+, jasnejšie si ale spomínam na šukajúce divoké kone, na tom istom mieste. Východ slnka a ranná hmla mohol prekonať jedine západ slnka po 14 hodinovom šliapaní s 22kilovím báglom v Maďarskom ponímaní „po takmer rovine“. Údolie do ktorého sa podľa mapy vchádza po malom prevýšení na dlhej vzdialenosti a o ktorom sa miestny vyjadrili ako „quite dangerous“ by sa v slovenskej mape pravdepodobne volalo „zostup prachu a nožov“, alebo „prašná smrť“, alebo „šmykľavka bolestí“. Tak isto ma prekvapila absolútna ľahostajnosť niektorých domácich k svojim horám, ala dofajčil som krabičku hodím ju v myšlienkach za hlavu a ona krabička skutočne za hlavu ide s ňou, malebne vyzerajúca chata so smetným košom v jedálni, na chodbe a pri dverách, ktorá za chatou a pri jazere produkuje svoje vlastné smetisko z obsahov týchto Košov, alebo dojedol som párky s horčicou, vytriem plastoví tanier s chlebom zdvihnem ho a problém sa vyrieši – odfúkne sám. A to práve do malebne vyzerajúceho jazera s dvoma skalnými ostrovmi a kopcom odpadu na dne priezračne čistej vody. Áno a ono vôbec Fagaraš sám o sebe znamená niečo ako veterné hory a keď sa tam práve, alebo vôbec niekedy chystáš tak dosť tam fúka. Naozaj dosť, nie len na tácku a prázdnu krabičku od cigariet ale aj na 88kg živej držiacej sa váhy práve zostupujúcej z Moldoveanu, ktorú to hádže zo strany na stranu. Jednej noci som sa zobudil v horskej nocľahárni na zvuky šialeného baníka mlátiaceho 150kilovím kladivom o stenu chaty, neverím tomu, že nejaký stan by ten vietor v noci ustál. Ale každopádne zážitok to bol úžasný a hoc čo negatívne napíšem bude to len v snahe vyvážiť tak pozitívnu skúsenosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V Prvú noc sa prejavili rozprávky o Transylvánií, rady o zlodejoch, medveďoch a vlkolakoch, v sne sa mi zdalo, že vidím človeka ktorý prechádza okolo nás tesne po tom, čo sa nám prehrabával v stane a ruksakoch, budím Dalibora s tým, že niekto tu je a vzápätí si uvedomujem, že to bol len stupídny sen, a v zapätí na ceste par metrov od stanu prejde skupina Rumunov – o pol druhej v noci. Spať v stane má svoje výhody, i keď možno je to len sladká nevedomosť.

Po Rumunsku môžete cestovať kľudne len tak, bez cieľa a i tak nájde toho toľko zaujímavého, strávil som cez 60 hodín cesty vlakom a asi 200 kilometrov stopom. V Transylvánií (Sedmohradsku) úplné stačí sedieť a pozerať sa z okna, uvidíš tam malebné dediny, kde domy v nich stoja už cez 200 rokov, pretože nemajú na nové a staré stále slúžia, z okna neuvidíte nudnú krajinu ala juh Slovenska, Maďarsko obsypané poliami, v Rumunsku sú políčka pri domoch a inak len pasienky hory a lesy. Nejaké koncentrované hospodárstvo tam buď nie je, nefunguje, alebo sme ho len nevideli. V Rumunsku je snáď najviac pasienok, kráv a oviec. Ovčie bobky sme videli v dedine, na lúke, na kopci, v horách, v jazere, všade. Až v Rumunsku som si uvedomil, že taká ovca, to je vlastne vysokohorský tvor, a to na chodníku par desiatok metrov pod hrebenom vysokým cez 2200m. Ovce s ním nemali žiadny problém, pri nás to už bolo trocha o niečom inom. A i cez tento fakt, má Rumunsko až zarážajúco vysoké ceny mlieka, mlieko tam takmer všade stojí niečo tesne pod 6lei, čo je asi 1,4€. Pýtal som sa na túto logickú nezrovnalosť a dôvodom je európska únia, ktorá im zakazuje predávať (i) mlieko od určitého množstva, takže v praxi sa denne milióny litrov mlieka vylejú a mlieko na predaj sa dováža z Maďarska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak žijete v Rumunsku môže sa Vám veľmi poľahky stať, že vás v paneláku zobudí zvuk kikiríkajúceho kohúta, alebo, že cestou do práce šliapnete do konského lajna, pretože Rumunsko je asi jediná krajina EU kde značka zákaz vstupu s konským povozom má zmysel a koňa sa dá stretnúť i v menšom meste, i keď už to asi nie je až také obvyklé ako tomu bolo v minulosti, no i tak predsa.

Ostatne Rumunsko je prekrásna krajina, a do istej mieri mi pripomína Slovensko, predsa len takmer 1000 rokov sme boli so sedmohradskom (čítaj Transylvánia) v jednom štáte, žila a čiastočne i žije tam veľmi početná slovenská obec, a i niekoľko významných šľachtických rodov v pokrvnom príbuzenstve so slovenskými. Úsmevný fakt, ktorý túto príbuznosť zvýrazňuje je, že zatiaľ čo slovenské národne jedlo -> bryndzové halušky, pochádzajú od Rumunov, tak rumunské národné jedlo -> koložvárska kapusta, pochádza od Slovákov. Sranda nie?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na pláži v rajskej Vama Veche (čítaj Veke) som sa opitý hádal s opitým Juliom o tom, že Rumunky nie sú najkrajšie ženy na svete, pretože nebol na Slovensku. Ale za triezva váham, či nemal predsa len pravdu. História Rumunov tak nespočetne veľa krát znásilnila (boli tam Dákovia, Rimania, Gréci, Bulhari, Tatári, Mongoli, Turci, Nemci, Slováci, Maďari...) a Rumunkám to všetko len a len prospelo. A tak isto Rumuni všeobecne sú strašne milí a až moc ochotný. Všetci nás varovali pred sebou samými, o tom, že si treba dávať pozor pretože „As you know, you are stranger, and we are romanien, take care!“ Celý čas sme preto boli na pozore, strážili si veci a v noci i seba samých, ale reálne sme sa stretli len s láskavosťou a s ochotou pomôcť až nad naše chápanie ochoty. Chlapík V Huneadore pri otázke ako sa dostaneme na hrad nám najprv ponúkol, že nás tam odvezie, keď sme odmietli s tým, že (nechceme platiť za taxík) pôjdeme tam po svojich, však do teraz sme sedeli, tak nás tam odviedol peši a zotrval na svojom i keď sme sa ho snažili všemožne zbaviť, z obavy, že od nás bude chcieť ťahať peniaze a mi mu nechceme nič dať. Prečkal zastávku pri kostole, naše nezmyselné fotenie, aby už kašlal na náš a šiel preč a tak isto keď sme zmenili trasu sa vrátil a s neodbytnosťou auto navigácie našiel ďalšiu najkratšiu cestu k hradu. Na konci nám len oznámil, že tu je hrad, usmial sa a odišiel. Ďalší chlapík nás po pozdravení pozval k sebe na večeru a nabalil nám zásoby na cestu, alebo iný nás pri stopovaní nie len odviezol do centra i keď to nemal cestou, ale i povodil po meste a ukázal nám hlavne zaujímavosti Constanci. Constans kedysi musela byť krásnym mestom, ktoré i dnes má obrovský potenciál avšak zakrytý nánosom prachu, komercie a korupcie. Rozhodli sme sa stráviť v nej noc a niekde – na pláži prespať, po Vama Veche by spanie na pláži nebolo po prvý krát. Veci nám na stanici pre príliš skorý odchod nášho vlaku neodložili, na pláži nám zase radili, aby sme si veci strážili pretože o ne prídeme, v noci nás ale nikto neotravoval, jedine sa pristavil mestský strážnik pláže, aby sme si dávali pozor a po druhý krát, aby sme šli spať do plážového stánku napakovaného karimatkami pre lehátka, pretože to tak pre nás bude pohodlnejšie a najme bezpečnejšie, tak teda: why not?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O Bukurešti by sa kedysi wikipedia zmienila ako o jednom z najkrajších miest sveta, ako o meste prezývanom Paríž východu, ale v tých časoch ešte wikipedia neexistovala, a za ten čas Bukurešť veľmi bolestivo zažila 2 silné zemetrasenia a socializmus, ktorý z nej spravil mesto, ktoré väčšina Rumunov nenávidí, alebo aspoň od neho veľmi dôrazne odhovára ako niečom čo nemá cenu vidieť, je nebezpečné a kde je len oceľ prach, teplo, asfalt a zlodeji. No a boli sme tam ešte mi, teda ja s Mirom. Príliš mnoho nelákadiel a príliš veľa negatívnych správ, aby sme sa v nej nasilu zdržiavali i keď som to pôvodne mal v pláne. Vlak sme zmeškali, ďalší prišiel až večer a ďalší z Bukurešti až skoro ráno. Dôrazne nás oboznámili s tým, že byt v meste v noci bez niekoho miestneho je kolosálna hlúposť, taxík len k palácu a späť by stál 400Lai(cca 90€), ale pre nás čo nevedia po rumunsky vraj určite o niečo viac, prespávať na stanici, pýšiacej sa najväčším počtom vreckárov na centimeter štvorcový, kde policajti sa každú chvíľu otáčali, aby sami neboli okradnutých by tiež nebola žiadna výhra. Táákžek sme teda poprosili tetu v informáciách o info o ďalších vlakoch a rozhodli sa ísť sa pozrieť, na odporúčanie, do moldávií, konkrétne do Iassi. Ono dotyčná pani za okienkom bol nevídaný úkaz, doposiaľ som nič tak šialene a dokonale presné nevidel. Bol to živí počítač, schopný do 5 sekúnd z hlavy odpovedať na jednovýstupové otázky. Kedy ide vlak do Iassi ? Kedy tam bude? Kedy pôjde z Iassi do Constanci? Kedy bude v Bukurešti? Aká bude dĺžka státia? Koľko trvá cesta z Bukurešti do Timisoari, a koľko zase odtiaľ do Constanci, aby sme stihli ďalší prípoj. Neskutočné.. V normálnej krajiny, by to hádzala do počítača a čítala, čo z neho vypadne , na bukureštianskej stanici, tam ale na to majú človeka. Stopercentne som jej zase neveril, ale keď sme vystúpili vo Vaslui (smer na Iasi, kúsok pred – nestihli by sme prípoj z Bukurešti do constance) a pýtal som sa chlapíka(random civil) na odchody vlakov vytiahol z kapsy knihu času spojov a všetko čo teta povedala do minúty sedelo, šialené.

Vasliu, čo tam, na mape to je znoška budov pred Iasi, vraj s zrúcaninou a vraj s múzeom. Keď sme chlapíkovi čo nás neskôr povodil po Constance hovorili že sme tam boli, pozreli si mesto a odišli, povedal že je to krásne mesto, ale na jeho prezretie a rýchli odchod stačí 30 minúť, my sme tam boli hodinu a tu druhú polovicu som sa skutočne už i miestami nudil. Ale mali tam socialistické námestie za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny normalizačný sociálno-realistický architekt a nadživotnú veľkosť vládcu Štefana morského z 17 storočia a ešte tam mali stanicu ktorou sa dalo rýchlo i keď o pol hodinu neskôr odísť.

Rumunské vlaky sú kapitola sama o sebe, Forestova mama by povedala, že sú ako bonboniéra, nikdy nevieš aký ochutnáš. Môže sa stať, že čakáš na stanici a vedľa sa pristaví vlak ako z centra Tokia len na koľajniciach a tak isto, že sa poveziete vlakom ktorý ma turecký záchod, vnútri hluk asi 90decibelov a vypadá, že ho treba tlačiť. Zhodou okolností (vylomený visiaci zámok) mal otvorenú strojovňu a čudoval som sa, keď som tam neuvidel kotol a od prachu a dymu čierneho chlapíka vhadzujúceho uhlie. Tak isto sa cudzincovi môže stať, že nastúpi do vlaku súkromného dopravcu, ktorý si len príde ale nefiguruje v záznamoch a príchodoch a odchodoch vlakov i keď toto bola pravdepodobne naša chyba, a ostanie (omylom) na inej ako našej stanici blbosť. Vo väčšine sú vlaky ale ako u nás samozrejme s horšími sedadlami, pretože preberajú západný štýl cestovania kde sedadlo = jeden človek a niečo ako ľahnutie si krížom je pre ich zhyby nemysliteľné. Tak isto špecifikom rumunských vlakov je život v nich. Funguje v nich živí obchod trocha pripomínajúci „letušky“ ala autobusi z student agency, v uličkách stretnete, chlapíkov predávajúcich časopisy, kávu čaj, čipsy a iné pochutiny, alebo hlucho a nemo vypadajúceho človeka, ktorý príde na stolík povykladá zo desať prakticky vypadajúcich vecí, ktoré skutočne by sa človeku vo vlaku ktorý niekam ide mohli zísť, ako leukoplast, ihla, karty, baterka, baterky.. Ale i žobráka prosiacich o jedlo výmenou za modlitbu, ktorý sa ťahá na rukách lebo ma chromé nohy, ale keď sa nikto neunúva mu otvoriť elektronicky ovládane dvere, postaví sa a otvorí si ich sám. Alebo cestou do Iasi sme sedeli vedľa podnikavej babičky, ktorá vyrábala, alebo len predávala falšované doklady rumunských železníc o ktorých kvalite a jej spokojnosti s dobre vykonanou prácou sme sa presvedčili hneď po tom, čo prišiel revízor a nič nespoznal, nefalšovaný úsmev babičky a bezpečnostné presadenie sa od bývalých zákazníkov. No a ešte tu je skupina predajcov svätých obrázkov, ktoré si veľká časť Rumunov kupuje, asi zo strachu pred prekliatím.

Ono Rumuni sú veľmi pobožný, štatistika hovorí o 95% veriacich z čoho ortodoxne veriacich je 86%, čož je veľa a nie je to len bezduché číslo. Keď som v historickom centre Brašova (probably the best city in the world –povedané Brašovčanmi) civel na krásnu Rumunku v bielej blúzke a mini sukni a snažil sa rozpoznať či má alebo nemá podprsenku, zrazu sa prežehnala, len tak, z ničoho. Vôbec som tomu nerozumel, ale vôbec nebola prvá. Pri starých dedkovcoch, ktorý nás brali kúsok stopom som prežehnanie vodiča a Rumunsku mantru spolu vodiča – babičky bral s ohľadom na ich vek. Ale ona bola krásna, mladá a pravdepodobne nenosila podprsenku a predsa. To isté robilo plno iných ľudí bezohladu na vek, snažil som sa identifikovať príčinu a najpravdepodobnejšie to bude, pohľad na kostol/kríž, alebo asi stačí i iba myšlienka, lebo sa prežehnávali i keď som žiadny kostol/kríž nenašiel. A za to, kostolov je v Rumunsku požehnane, a stavajú sa stále nové a nie hocijaké, ale obrovské baziliky s kupolami pozlátenými 14 karátovým zlatom o hrúbke 1mm na X metroch štvorcových a to i v mesto-dedinách s obrovskou nezamestnanosťou, ktoré zrovna nerozkvitajú a netopia sa v bohatstve. V Constance sa nám pri návšteve Ortodoxnej katedrály podarilo naraziť na svadbu. Ešte Mirovi hovorím, že dajme si aspoň dole ruksaky, lebo však oni tam vzývajú svojho boha (bolo počuť omšu) a mi im tam nabehneme s batohmi a foťakmi. Tak sme nabehli po jednom, a bez batohov a pic zopár ľudí, nevesta v bielom a svadobný obrad, obchádzalo nás zopad ľudí v oblekoch a prišlo mi, že moja existencia v tomto čase v tejto situácií a na tomto mieste pripadá divnejšia mne, ako im – účastníkom svadbi. Možno, že sú tam svadobné obrady úplne verejné, alebo mali málo priateľov, alebo možno bola nevesta strašne škaredá a neprišlo až tak veľa ľudí a preto im dvaja ďalší zo Slovenska vôbec neprekážali.

No a niečo o Vame, i keď je tažké písať konkrétne o mieste ako je Vama Veche. Je to niečo ako raj, a predstava raja je pre mnohých ľudí veľmi odlišná a moja bola od Vamy odlišná taktiež, ale po 3 (alebo 4?) dňoch sa začína až príliš približovať. Vama Veche, bolo kedysi útočiskom rumunskej inteligencie, disidentov a bohémov, ktorý sa cez leto stretávali na pláži v bývalej rybárskej dedine na úplnom konci krajiny na 5minut na pešo od Bulharska. Istým spôsobom, je to návrat v čase do obdobia hypís, ktorý sa pretransformoval do štýlu ala Vama Veke. Napríklad oblečenie v štýle Vama Veke je dlhá košeľa po kolená a šľapky, alebo dúhové súknovité „nohavice“ na chalanovi v reage štýle, alebo biela kňazská sutana alebo len, slipy, trenky alebo ani nič. Všetkým to je jedno, nikto to nerieši. A tak isto vstávanie v štýle Vama Veke je prebúdzanie sa na pláži na to, že mi príliv oblizuje nohy/trup, lebo som v noci nevedel nájsť cestu do stanu... Keď sme tam prvý krát prišli, čudovali sme sa čo sa tu deje, nevedeli sme pochopiť, prečo pri peknej pláži, slnku a vôbec všetkému čo k letu patrí sú všetci vyvalený v tieni a vôbec nemajú žiadny záujem s tým nič robiť. Nejako divne sa tam ohýba čas, funguje sa tam najme v noci a cez deň sa dospáva pretancovaný večer, noc, ráno. Na to aká to je diera, ale majú podivuhodné dobrú hudbu, vo vlakoch predtým a vôbec v Rumunsku sme počuli zaujímavé tóniny považujúce sa za hudbu, ale nevedel som sa pri ich počutí zbaviť nánosou balkánu. Ale Veka, je niečo uplne iné, pripomínalo mi to festival, za ktorý sa ale vôbec nič neplatí, hudba hrá s plážových barou na metrových reprákoch, ktoré si ale navzájom zvukovo neprekážajú. V každom sa hrá trocha iný žáner hudby a takmer každý je dobrý, niekde hrá gitarista, inde roková skupina, inde sa dvaja Dj-i striedaju pri tvorbe krásneho atmosferického ambientu prechádzajuceho do DnB. A ludia sedia v piesku popíjajú svoje piva/drinky, rozprávajú sa a tancujú. Vo Vame som stretol Brazílčanou, ktorý ju mali ako zastavku na mongolia rally, alebo britov, poliakov, čechov, bulharou, francuzou, talianov, belgičanou alebo rakušanky na ceste za hladaním svojich rumunských korenov... Avšak mam obavu, či keď tam prídem nabudúce bude Vama ešte existovať, stále sa drží, stále je skvelá ale z rohovorou vyplýva, že je iná ako bola pred 5 rokmi, alebo pred 30timi, a to čo ju ničí a ubližuje jej je komerciacizácia, kde kedysi boli len bohemi a volnomyšlienkári dnes sa stahujú i ludia z preplnených pláži mangálií a prinášaju so sebou svoje krámi so stupidnými suvenírmi a X hviezdičkovími hotelmi, ktoré tam nikto nechce.

Peleš. Vo vlaku sme rozmýšlal nad tým, ako angličtina oddelí pojem zámok od hradu, uplne nepodstatná úvaha, pretože Peleš je palác. A asi najkrajší, ktorí existuje minimálne najkrajší, ktorý som kedy videl. Z vonku to vypadá na taku zámkovú klasiku, sympatický vzhlad, ale trochu malí a žiadne hradbi.. z vnútra slovami rumuna „thats a completly diferent story“ za vstupné si vypýtaju 70Lei, ak zrovna nieste študent (17.5lei) na rumunske pomeri neskutočne veľa, návšteva klaštora bola za 2l, huneadori za 5, ale určite to stojí za to. 2hodinová obchádzka palácu s 180 izbami, od výstavby elektrifikovaný a so zabudovanými parnými výťahmi, klímov a vodovodmi. Množstvo vyrezávaných stien, nábitku (Král Carol bol velký zberatel a vo svojej zbierke nábytku mal i 3 kusy ktoré istá indická rodina rezbárov robila sústavne po 4 generácie, aby nakoniec skončil v Rumunsku) lustrov, zrkadiel a tak dalej a tak dalej.. pojem honosná výzdoba pri Peleši naberá uplne iný zmysel. A ešte k tomu sympatická sprievodknia, no na nezaplatenie. :)

Marián Krkošek

Marián Krkošek

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

studujem psychologiu, milujem ludí, svet a vsetko dobré naokolo a na daleko. Som zatazený na slobodu a inteligentných ludí a teda i všetky moje názory sa uberaju tymto smerom. neviem pisat gramaticky linvisticky ani inak správne, normálne hovorím že je to dysortografiou, ano aj, ale najme mi na tom vobec nezáleží.. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu